Anjelom od narodenia
Mám strach....
Dnes po prvýkrát i posledný
uvidím handicapovanú osobu
mŕtvu.
Blížim sa k truhle
pomaličky pomaly.
Zastávam pár krokov,
snažiac sa nabrať odvahu,
ktorej ako naschvál nikde niet!
Zastávam zopár krokov..
Nemôžem!
Ostatní akí smelí idú plačúc
bližšie.
A ja
len nemo stojím obďaleč.
Vo vnútri sa odohráva boj.
Vyhráva zvedavosť.
Hanba hanbúca!
Ako môžem byť zvedavá?
Chcem sa prepadnúť!
Konečne si smelosť našla
cestu ku mne.
Idem, vyčítajúc hlúpe myšlienky.
Žehnám malú mŕtvolku a ako skamenená
idem preč.
Videla som Anjela a nie mrzáka!
Stačilo pripäť krídla,
snáď by uletel.
Vlastne načo krídla? – tie boli.
To len ľudskosť ich nevidela
Neviditeľné krídla Anjela.
Mala som k cintorínu niesť vankúš – vraj
veľká pocta!
Akáže?
Bolesť mi hrdlo zovrela a
s plačom som si uvedomila
ten trpiteľský života boj,
ktorý priniesol čosi
nadľudské pre túto Zem.
Tu neobstojí žiadna predstava
jedine skúsenosť.
Ktosi povedal: „Veď necítila!“
Skutočnosť je iná!
Žila, trpela, myslela i keď
bez slov.
Napriek tomu muky znášala
bez frflania!
Teraz je v nebi a právom!
Zato ja sa sťažujem
stále a na všetko.
Ostáva len hanba
a prosba
u Anjela, aby si
v modlitbách nebeských
spomenul aj na mňa...