Úsmev na svitaní
Dojímavé svedectvo Raoula Folereaea
Bol v útulku pre malomocnych na jednom ostrove v Tichom oceáne. Strach a hrôza. Chodiace mŕtvoly, zúfalstvo, zúrivosť, rany a hrôzostrašne znetvorení ľudia.
A predsa, uprostred tejto spúšte si jeden chorý starec zachoval prekvapujúco žiarivé a usmievajúce oči. Telesne trpel rovnako, ako jeho nešťastní spoločnici, ale on sa húževnato držal života. Nijaké zúfalstvo, ale láskavý prístup k iným.
Tento zázrak života v pekle malomocenstva vzbudil Foleaurovu zvedavosť. Nevedel si to vysvetlť. Čo dáva tomuto starcovi postihnutému takouto chorobou silu žiť?
Nenápadne ho sledoval. Zistil, že starček sa vždy na svitaní privlečie k ohrade útulku presne na to isté miesto.
Posadí sa a čaká.
Nie na východ slnka, ani na nádherné svitanie na brehu Tichého oceána.
Čaká, kým sa na druhej strany ohrady neobjaví žena v jeho veku, s tvárou plnou jemných vrások a očami vyžarujúcimi nehu.
Žena neprehovorila. Vyslala len tiché diskrétne posolstvo: úsmev. Muž sa pritom úsmeve rozžiaril a odpovedal naň tiež úsmevom.
Nemý rozhovor trval niekľko chviľ. Potom sa starec zdvihol a odtackal k barákom. Tak to bolo každé ráno. Akýsi druh každodenného zdieľania, prijímania, spoločenstva. Malomocný prežíval každý nový deň, vyživený a posilnený týmto úsmevom a s úsmevom tej ženskej tváre vydržal až do nového stretnutia.
Keď sa Folereau na to opýtal, malomocný mu odpovedal:
„Je to moja žena“. Po chvíľke ticha dodal: „Skôr ako som sa dostal sem, tajne sa o mňa starala a liečila ma všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Jeden čarodejník jej dal akúsi mastičku. Každý deň mi ňou natierala tvár okrem malého miesta, na ktoré ma pobozkala.. To všetko bolo zbytočné. Potom ma chytili a priviezli sem. Ale ona ma našla. Každý deň viem iba vďaka nej, že ešte zijem. A žijem rád jedine pre ňu.“
Dnes ráno sa na teba určite niekto usmial, aj keď si to nezbadal. A určite dnes niekto čaká na tvoj úsmev.